Matúš 27, 21-23
Kázeň na 6. pôstnu nedeľu, 10. apríla 2022
„Spýtal sa ich vladár: Ktorého chcete z tých dvoch, aby som vám prepustil? Zvolali: Barabbáša! Pilát im povedal: Čo teda urobím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať Ho. On sa opýtal: Čože urobil zlé? Ale oni tým hlasnejšie kričali: Ukrižovať Ho!“
Matúš 27, 21-23
Bratia a sestry,
Barabáš je v istom zmysle výnimočnou biblickou postavou. Bol povestným väzňom. Bol to lotor, uväznený s povstalcami pre akúsi vzburu v meste a za vraždu. Aspoň toľko o ňom čítame v Evanjeliách. Nebol výnimočný svojím spôsobom života, veď lotrov, povstalcov, väzňov, buričov či vrahov bolo v každej dobe a v každej spoločnosti dosť. On bol výnimočný v niečom inom. Ako prvý zo všetkých ľudí zažil to, o čom my ostatní len rozmýšľame. Skúsme sa teraz trochu vžiť do Barabášovej kože.
Barabáš sedí vo svojej cele a čaká na vykonanie rozsudku smrti, ktorý bol nad ním vyrieknutý. Vedel, že už mu nič nepomôže i to, že rímska armáda si dá záležať, aby bol rozsudok riadne vykonaný. Postupne sa zmieroval so skutočnosťou, že jeho vlastná smrť sa pomaly ale isto blíži. Sedí, čaká, rozmýšľa. Aj za múry väznice bolo počuť, že sa niečo nezvyčajné deje pred Pilátovým domom. Počuje rozhorčené hlasy, niekto tam kričí, viacerí sa prekrikujú. Počuť počuje, ale nerozumie. Tu zrazu celkom zreteľne počuje dav ľudí skandovať: „Barabáša, Barabáša, Barabáša!“ Barabáš nechce veriť vlastným ušiam. To naozaj kričia jeho meno? Dobre počuje? Barabáš ani netušil, koho tak veľmi nahneval a prečo sa všetci ľudia takto zhromaždili proti nemu. Zrazu sa stalo niečo zvláštne. Dav utíchol a zostalo ticho. Najskôr bolo počuť len pár ľudí, ale po chvíľke to už kričali celé zástupy. „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Barabáš nechápe, čo sa to vlastne deje. Najskôr počuje svoje meno a potom ľud kričí, aby ho ukrižovali. Bolo mu jasné, že jeho čas sa naplnil. Smrť ho už čaká za bránami väznice. Je to tu! Naplnil sa čas! Po dlhej väzenskej chodbe počuje prichádzať skupinu vojakov. Zastali pri dozornom a počuje ako sa na neho pýtajú. K vojakom sa pridá aj dozorný a štrkoce kľúčmi. Všetci sa zastavia pred jeho celou. Dozorný otvára celu, pristúpi k nemu a dá mu dole putá. Potom ho vyvedie z cely a odovzdá ho vojakom, ktorí po neho prišli. Barabáš vedel, že toto sú jeho posledné chvíle. Vojaci ho vedú k hlavnej bráne väznice, otvára sa brána a ktosi ho postrčí dopredu. Jeden z vojakov na neho pozrie a hovorí mu: „Si voľný! Pilát ťa prepúšťa podľa svojej obyčaje. Ľud si ťa vyžiadal. Choď už odtiaľto!“ Barabáš neverí vlastným ušiam! Neotáľa, odchádza od brán väznice, aby si to vojaci nerozmysleli. Zmätený sa zamieša medzi ľudí, ktorí tam ešte stále stoja. V hlave mu víria myšlienky: Čo sa to stalo? Ako to, že som vonku? Prečo ma pustili? Prediera sa pomedzi ľudí dopredu, aby zistil, čo sa tu vlastne deje. Na Pilátovom dvore vidí človeka bičovaného rímskymi vojakmi. Celý je doráňaný. Zovšadiaľ mu tečie krv. Ešte aj na hlave má korunu z tŕnia. Barabáš sa nesmelo pýta: Kto je to? Chlap stojaci vedľa neho odpovedá: „Ježiš nazaretský, ktorého odsúdili naši veľkňazi a namiesto jeho prepustenia sme si mali žiadať Barabáša.“ Barabáš sa pomaly prediera zástupom a kráča domov. Vie, že namiesto neho bude ukrižovaný ten zbičovaný chlap s tŕňovou korunou.
Bratia a sestry, práve v tomto je Barabáš výnimočný. On ako prvý zo všetkých ľudí zažil, že namiesto neho zomrel Pán Ježiš. Barabáš vedel, že pre neho nieto záchrany, že bol odsúdený na smrť. Oslobodenie prišlo úplne nečakane a Barabáš preň nič neurobil.
Bratia a sestry, hoci si to možno neuvedomujeme, každý jeden z nás môže byť v pozícii Barabáša. Hoci nie sme vrahovia, buriči, lotri či väzni, napriek tomu sme spravodlivo odsúdení na smrť. Apoštol Pavol v Liste rímskym 6,23 píše: „Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom.“ Nám sa to nezdá také reálne, skutočné, ako to bol v Barabášovom prípade, pretože Boží súd nad nami vnímame ešte ako dostatočne vzdialený na to, aby sme pred ním mali mať dnes rešpekt či dokonca strach. Pravdou ale je, že každý jeden človek vydá počet zo všetkých svojich skutkov, tých dobrých aj tých zlých. A nefunguje to tak ako v karmickom zákone, teda, že keď urobíš viac dobrých skutkov ako zlých, tak postúpiš do neba. Dobro, ktoré si vykonal, lebo si k nemu dostal príležitosť, to bolo naplnenie Božieho zámeru s tebou. No zlo či hriech, ktoré si napáchal, tie ako odčiníš, napravíš? Znie to možno kruto, ale všetko dobré, čo človek urobí, je splnenie si svojej povinnosti voči Bohu a nie nejaká zásluha. Naopak, každé zlo a hriech je zlyhaním, ktoré sa nedá len tak vymazať. Každé zlo musí byť vysporiadané, človek ho sám vysporiadať nedokáže. Práve preto Ježiš trpel i zomrel, aby aj to moje zlo bolo zahladené. Amen.
Miroslav Kerekréty