Izaiáš 1, 16-18
Kázeň na 5. pôstnu nedeľu, 3. apríla 2022
„Umyte sa, očisťte sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí! Prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov. Poďte len a súďme sa - vraví Hospodin. Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna.“
Izaiáš 1, 16-18
Bratia a sestry,
mám veľmi rád Starý zákon, pretože je plný jasných pokynov, výziev niečo urobiť, alebo, naopak niečo prestať robiť. Viem, že nakoniec sa z toho počas stáročí vyvinul systém zásluhových skutkov a presných pravidiel, ktoré mali okolo seba ešte aj „plot“. Teda ak si mal niečo urobiť, vždy si mal urobiť o niečo viac, aby to bolo určite dostatočné. Ak si, naopak, niečo robiť nemal, tak si mal zakázané aj to, čo by k tomu zakázanému viedlo. Mne sa veľmi páči tá konkrétnosť s ktorou sa tu stretávame. Nie sú to nejaké vzletné reči, je to výzva k aktivite, výzva robiť alebo dávať si pozor na konkrétne veci.
Umyte sa, očistite sa! To boli veľmi presné výzvy a Izraelci presne vedeli, čo majú robiť. Mali predpisy a postupy na kultické očisťovanie tak, aby podľa Mojžišovho zákona boli čistí od svojich hriechov a zlyhaní. Aj kultické očisťovanie v sebe nieslo prvky pokánia, pretože človek musel skúmať, kde prekročil Boží zákon, a podľa toho priniesť predpísanú obeť.
Odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí. Zase je tu dôraz na skutky. Skutky sú to, čo máme najviac pod kontrolou. To či niečo urobím alebo neurobím je väčšinou uvážené, málokedy konáme skratovo. Pán Ježiš nám to skomplikoval, lebo hovorí: „Nie čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale čo z úst vychádza, to poškvrňuje človeka. Ale čo vychádza z úst, pochádza zo srdca, a to poškvrňuje človeka“ (Matúš 15,11-18). Naše slová z nás neraz plynú rýchlejšie, ako ich rozum stíha kontrolovať, a nie to ešte riadiť. Ježiš ide ešte o krok ďalej, od slov k myšlienkam: „Ale ja vám hovorím: Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci“ (Matúš 5, 27-30). Keby sme sa riadili týmito princípmi, koľko ľudí by chodilo bez oka, ruky či iných orgánov. Naše myšlienky blúdia svojou vlastnou cestou a nechávajú nás nahliadnuť do nášho vnútra. Každý nápad či spôsob uvažovania je odrazom nášho vnútorného sveta. Prvotné myšlienky či nápady nemáme pod kontrolou. Až uvažovanie a rozmýšľanie prináša nápravu. Možno práve preto nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme fyzicky odstránili všetko, čo by mohlo našu myseľ viesť k pokušeniu, ktorému vo svojej mysli neodoláme.
Už od Adama a Evy dokážeme základné veci rozdeliť na dobré a zlé. Prestaňte zle robiť je jasná výzva. Ak o niečom vieš, že je zlé, ihneď s tým skoncuj a zároveň urob všetky opatrenia, aby si ani v mysli neupadal do pokušenia, ktorému by si mohol podľahnúť. Cieľavedome sa vyhýbaj tomu, čomu je pre teba ťažké odolať, pretože diabol ťa bude práve v tom cieľavedome pokúšať. Ak vieš o svojich slabých stránkach, vedz, že diabol o nich vedel skôr ako ty.
Učte sa dobre robiť – tento príkaz má v sebe dobrú aj zlú správu. Zlá správa je, že robiť dobre nám nie je vlastné, teda nenarodili sme sa s tým ako s prirodzenou vlastnosťou. Musíme sa to teda učiť, cielene na to upínať našu pozornosť. Proces učenia je spojený aj s chybami, bez ktorých to nejde. Na druhej strane dobrá správa je, že sa dá naučiť dobre robiť. Keby to nešlo, Pán Boh by to od nás nežiadal.
Výzva: hľadajte právo, respektíve spôsob života tak, aby nikoho právo nebolo narušené. Hľadať právo je neustály proces ovplyvňovaný našim vlastným sebectvom, ale aj rozličnými pohľadmi zúčastnených strán. Na jednu a tú istú vec sa vieme pozerať z mnohých strán a z každej strany môže „právo“ vyzerať inak. Preto táto výzva: Hľadajte a neprestaňte hľadať právo, lebo je ťažké ho nájsť. Niekedy rozmýšľam, či sme schopní vidieť a zvážiť všetky okolnosti tak, aby sme našli právo. Nesmieme to však vzdať.
Posledný príkaz je veľmi konkrétny: ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov. Keď vidíš, že sa niečo také deje v tvojom okolí, nezostaň ľahostajný, ale konaj.
Po jasne naformulovaných príkazoch nás Pán Boh volá, aby sme sa s Ním súdili. Vie, že nedokážeme naplniť Jeho prikázania, i to, že aj tí najlepší z nás sa neraz učia na vlastných chybách a zlyhaniach. Máme „prestávať, učiť sa, hľadať“, máme byť aktívni na ceste za Ním. Nesmieme sa vzdať či opustiť sa kvôli neúspechom. Nakoniec nám však nepoukazuje na naše zlyhania, slabosti a hriechy, ale na svoju milosť: „Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna.“ Nieto takého hriechu, ktorý by nemohol byť odpustený. Nezneužívajme Božiu milosť k nám, naopak, buďme za ňu úprimne vďační!
Miroslav Kerekréty